Je ráno. Spolubývajúci João sa pýta či v noci chrápal. Ja sa chystám ešte do kúpeľne, on už vyráža. O štvrť hodinu vyrážam i ja. João sa ešte baví na recepcii. Zdvíha batoh a vyráža z hostelu tiež. Dali sme sa teda do reči. Jedná sa dnes už o predposledný deň púti, a tak si vravím, že môžem spraviť výnimku. Nemusím ísť dnes sám.
Počas predchádzajúcich dní som si hlavu úspešne vyčistil a strávil veľa času sám so sebou. Dnes to bude iné. Navyše v spoločnosti cesta ubieha oveľa rýchlejšie. Zo začiatku sme sa bavili o samotnej ceste. Odkiaľ vyrážame a tiež odkiaľ pochádzame. Ja zo Slovenska, on z Portugalska. O jazykoch. O tom, že portugalčina je úplne odlišná od španielčiny. O krajine, o prírode, o jedle, o ľuďoch, o práci. Zastavíme sa na kafé a raňajky.
Podnikateľ, backpacker a učiteľ v jednom
Neskôr prišli na rad témy osobnejšie. Porozprával som mu, prečo som sa na cestu vybral ja. Naopak mňa zaujal jeho príbeh. Človek, ktorý vybudoval svoj vlastný biznis. Prevádzkoval úspešný bar, kúpil si dom a vysnené auto a aj tak nebol šťastný. Jedného dňa sa rozhodol všetko predať, zbalil si batoh a kúpil jednosmernú letenku do Južnej Ameriky. Celých 22 mesiacov cestoval iba s batohom. Usadil sa na rôznych miestach, v rôznych krajinách a našiel kopu priateľov na celý život. Od Brazílie až po Mexiko. Dokonca ho v Kolumbii prijali ako učiteľa a do roka bol na pozícii zástupcu riaditeľa školy.
Po tomto dobrodružnom výlete sa vrátil do Portugalska a dostal lukratívnu ponuku práce. Navyše si pri potulkách svetom našiel priateľku z Kanady. A tu začala dilema. Dôvod jeho cesty do Santiaga de Compostela. Cestovať, prijať prácu, odsťahovať sa za priateľkou? Potreboval si to všetko premyslieť a rozhodnúť sa, akým smerom sa v živote vydá ďalej. Uvedomil som si, že každý máme svoj príbeh. A aj keď každý príbeh je úplne odlišný a ľudia sú akokoľvek skúsený, i tak sem nakoniec prídu z rovnakého dôvodu – premýšľať, pretože nevedia, čo vlastne od života chcú. Samozrejme nie všetci.
Po niekoľkých hodinách sme tu. Posledná zastávka pred Santiago de Compostela. Je ňou mesto Padrón. Ubytujeme sa v hostely a dohadujeme plán. Mať so sebou človeka, ktorý rozpráva plynule anglicky, portugalsky a španielsky je veľká výhoda. Rozhodli sme sa zájsť do reštaurácie a nechal som si odporučiť niečo „iné“. Začínam polievkou „Cocido Ponceño“ z prasacej nohy s cícerom. Pokračujeme smaženými kalamármi s hranolkami a šalátom. K tomu dve deci vína. Následne sa presunieme na terasu na kafé a cigaretu. Je potrebné naplánovať zvyšok dňa.
Dohoda je jasná – dáme si hodinu oddych a večer zájdeme na pivo. Padrón je slávny i svojími papričkami. „Pimientos de Padrón“. João neverí, že som o nich nepočul, a preto ich určite večer musíme skúsiť. Na recepcii stretávame ešte chalana z Anglicka, ktorý sa s Joãom pozná z predchádzajúcich dní. Pridal sa teda k nám. Vyrážame do ulíc a João sa pýta v každej reštaurácii či majú spomínané papričky. Na otázku prečo sú tak známe dostávam odpoveď „Pimientos de Padrón, una es chili una es non“. Ide o to, že väčšina papričiek je sladká, no približne každá piata je pikantná. Človek tak nikdy nevie, ktorú si z misky vytiahne. Podávajú sa grilované, sú solené a výborné k pivu. Počas popíjania piva ich chrúmem jednu za druhou ako čipsy a nemôžem prestať. Teda až do momentu, kedy si vytiahnem tú pikantnú.
Posledné dni sú v dôsledku sucha a horúceho počasia časté požiare. Počas nášho posedenia na terase je to cítiť. Vonku fúka a do mesta sa tak dostal dym. Požiare sú ale našťastie ďaleko, a tak sa nie je čoho obávať. Večer bol inak skvelý, s oboma chalanmi sa ale lúčim. Ráno mám v pláne vyraziť veľmi skoro, takže sa už neuvidíme. Výmena kontaktov, podanie ruky, poriadne chlapské objatie a ide sa na ubytovňu. Spať.
Przyjaciel to ktos, kto przychodzi, gdy inni wychodza.
to prawda przyjacielu!