Prvý deň mojej púti do Santiaga de Compostela začína. Som trochu nervózny, takže mi vôbec nechutí jesť. Na raňajky volím aspoň čokoládu a müsli tyčinku. Vyrážam z hostelu rovno ku katedrále. Tu oficiálne začína moja cesta. Snažím sa zakúpiť si svoj „kredenciál“, ktorý bude dokumentovať moju cestu. Stojí 2 eurá, ja mám iba 20 eurovú bankovku a pán v katedrále sa mi snaží portugalsky vysvetliť, že nemá drobné. Nakoniec prichádza ďalšia pútnička, ktorá sa ponúkne, že mi ho zaplatí. Poďakoval som a ponúkol sa, že peniaze rozmením a vrátim. Odmietla, usmiala sa a popriala Buen camino! Môže si niekto priať lepší úvod?
Pred tým, než sa oficiálne vydám na cestu, chcem ešte ochutnať „pravé portské“, preto sa vydám cez vysoký most Arrábida priamo až do oblasti Vila Nova de Gaia. Tu môže človek nájsť všetky možné vinárstva a vychutnať si ich vína. Ja som tlačený časom, a tak ochutnávam už o desiatej ráno, no nie som jediný. Rýchla zastávka v supermarkete pre základné zásoby – pečivo, čokoláda, banány, voda, opaľovací krém a vyrážam smerom k pobrežiu.
Po kolená v Atlantiku
Atlantik! Mám už vyše dvojhodinové meškanie ale… Atlantik! Zhadzujem batoh, vyzúvam tenisky a už som tam, aspoň po kolená. Škoda, že neviem plávať! Po pol hodinke blbnutia už naozaj vyrážam. Je už po poludní, najvyšší čas opustiť Porto. Predo mnou dlhá cesta, celkom sa ponáhľam. V okrajových uličkách rozvoniavajú ryby z grilu. Neviem sa rozhodnúť, či tento street food vyzerá chutne alebo nechutne. Nakoniec odolám, som tu „on budget“. Po ceste stále obdivujem vodu, vlny a krajinu. Po niekoľkých hodinách ma solídne začína bolieť chrbát. Zisťujem, že odbehnúť polmaratón je jedna vec, šliapať pešo 20 kilometrov s batohom na chrbte je vec druhá. Prechádzam akýmsi lesíkom, už sa začína stmievať, dúfam, že ma ubytujú. Chrbát ma už bolí neskutočne, absolútne nie som zvyknutý.
Nakoniec dorážam už za tmy. Malé mestečko Vila do Conde je celkom sympatické, svoju albergue – ubytovňu pre pútnikov nachádzam rýchlo a idem sa ubytovať. Ubytovanie pre pútnikov stojí 6 euro a je veľmi pekné, čisté. Dokonca mám na výber zaplniť posledné lôžko na obsadenej izbe alebo ísť do prázdnej. Išiel som sem s cieľom vyčistiť si hlavu, mať čas premýšľať a byť sám so sebou, aj preto volím izbu prázdnu. Navyše mám rád súkromie a po prvom dni púti mi kľud padne skvele. Sprcha, vybaliť spacák, zapísať stránku do notesu – to je dôležité. A ide sa spať.
Držím Ti palce na Tvojej streke, keby som bola mladá,vták by som to chcela absolvovať..
Mockrát ďakujem. Cesta bola krásna a skvelá a verím, že si ju niekedy zopakujem. Mnoho pútnikov ktorých som stretol bolo dôkazom toho, že vek na Camino nehrá žiadnu rolu 😉