Jednalo sa rozhodne o najnáročnejší a najdlhší deň celej púti. Včera som totiž zistil, že som si nesprávne zrátal počet dní, ktoré na celú trasu mám. Rozhodol som sa, že spojím dva úseky do jedného, a že to bude vhodnejšie na začiatku púti, než na konci, keď budem vyčerpaný. Toto rozhodnutie bolo skvelé z dôvodu, že koniec púti som si naozaj už len užíval, no zároveň veľmi náročné na úvod púti.
Vyrazil som skoro ráno. A tým myslím ráno o ôsmej. Niektorí pútnici vyrážajú pomaly za tmy, ale väčšina pútnikov vyrážala až okolo deviatej. Po niekoľkých kilometroch sa dostávam už na starú známu drevenú cestičku po pobreží a vychutnávam si neustály pohľad na more. Cesta je dlhá, ale stále si ju užívam. Mám „vymakaný“ systém prestávok na pitie a na jedenie, kontrolujem si čas, všetko je, ako má byť. Po poludní prichádzam do mesta Esposende a schádzam z vyznačenej pútnickej cesty. Tá totiž vedie centrom, ale ja v diaľke vidím mólo a chcem sa pri ňom vyfotiť. Na chvíľu sa pokochám výhľadmi, spravím fotku nemeckým turistom a požiadam ich o vyfotenie mňa. Mám za sebou solídny kus cesty, Esposende bolo totiž pôvodný cieľ na dnes, no ja musím ďalej.
12 hodín sám vo svojej hlave
Po ďalších pár hodinách nálada začína upadať. Cesta už nevedie priamo po pobreží, ale odbáčam do akéhosi lesíku. Prichádzajú kopce a s týmto spomalením som vôbec nepočítal. Cesta sa tak stáva o dosť náročnejšou a začína na mňa padať už i únava. Nervózne pozerám na hodinky, pretože sa mi zdá, že slnko je už relatívne nízko a zostať v lese za tmy fakt nechcem. Prechádzam akousi dedinkou, dokonca vidím tabuľu s nápisom Albergue. Vravím si, či to pre istotu neskúsiť zakotviť už tu. Vôbec neviem, čo ma čaká a už teraz mám meškanie oproti pôvodnému odhadu. Po necelých štyridsiatich kilometroch to už nešliape tak ako ráno.
Rozhodnem sa pokračovať ďalej. Ak by som skončil dnes tu, tak vôbec neviem, ako inak nakombinovať úseky na ďalšie dni. Opúšťam dedinku a znova som v lese, je už po piatej hodine, slnko klesá rýchlo, vnútorne sa nejak snažím zmieriť s možnosťou, že budem spať niekde na lúke? Už aby bol koniec lesa! Pozerám na mapu, pretože GPS v lese nefunguje. Mám taký dojem, že po pár kilometroch by som mal dôjsť do menšieho mestečka Chafé. Nakoniec sa to podarilo! Som vonku z lesa! Som vyčerpaný, ale znova svitá nádej, že to dnes ešte zvládnem. Znervózňuje ma iba fakt, že ubytovanie v albergue v miestnom kostole prijíma pútnikov iba do ôsmej.
Prichádza najťažšia časť dnešného dňa. Bolí ma celé telo, som vyčerpaný. Mám pocit, že chodidlá mám dorezané žiletkami a kráčam po rozpálených uhlíkoch a črepoch skla. Premýšľam o tom, prečo to vôbec robím, prichádza smútok a plačem. A vlastne to je dobre, zistil som, že akúkoľvek fyzickú bolesť je vždy možno prekonať bolesťou citovou. A na telo to paradoxne fungovalo dobre. Zrazu už ma nepálili chodidlá, pretože hlavu a fyzickú bolesť prebila bolesť srdca a smútok a myšlienky. Kráčam ďalej s hlavou plnou myšlienok a slzami v očiach. Toto je pre mňa ten moment, pre ktorý som si sem prišiel, na ktorý nikdy nezabudnem.
Po zdanlivo nekonečnom dni a nekonečnej ceste vidím v diaľke svoj ciel. Delí ma od neho už iba jeden most. Na druhej strane mostu totiž čaká nocľah. Dolu posledným kopcom stretnem dve pútničky a dáme sa na chvíľu do reči. Ony dve dnes putujú z ubytovni, v ktorej som to chcel zabaliť. V Esposande začali včera. Vlastne ony sú na ceste z Porta už štvrtý deň. Neveriacky na mňa pozerali, keď zistili, že z Porta som vyrazil včera na obed. Lúčim sa, pretože potrebujem pridať do kroku. Už som skoro tu, vchádzam na most Ponte Eiffel. Dlhočízny most.
Prežívam snáď každú emóciu sveta. Som vyčerpaný, ubolený, smutný, ale zároveň šťastný. Most je vysoký, celý rezonuje pri prejazde vlaku. Je to strašne vysoko, ja mám strach z výšok. Pod mostom je hlboká voda a ja neviem plávať. Točí sa mi hlava. Do toho všetkého si všimnem krásne zapadajúce slnko nad oceánom. Celé to završuje a dopĺňa obrovský strach. Z ničoho nič som v strede mostu som zastavil. Sám som nevedel, čo sa mi v hlave odohráva a v ten moment mi napadlo iba jedno – odfotiť si výraz svojej tváre v tento moment. Namierim proti sebe zrkadlovku, hlboký nádych, cvak! Pokračujem do vysneného cieľu.
Skoro za tmy, po dvanástich hodinách chôdze a vyše 50 kilometroch, dorazím ku kostolu Panny Márie. Zvoním na zvonček a otvára mi portugalsky hovoriaci pán. Vojdem do predsiene, kde čakajú ďalšie 3 pútničky. Pozdravím sa, padnem do sedačky a na viac sa nezmôžem. Po asi 20 minútach prichádzajú i dve slečny, ktoré som na ceste minul. Zisťujem, že tu na ne už čaká ich kamarátka, a tak ma zoznamujú a predstavujú ako šialenca, ktorý dnes ušiel ich trojdňovú cestu. Snažím sa ubolený osprchovať sa. Preperiem ponožky a padám do postele. Postupne už spia snáď úplne všetci, ja sledujem strop. Desať hodín, jedenásť hodín, polnoc, jedna… od bolesti nemôžem spať.