Je ráno. Ani neviem, kedy som včera zaspal, no dnes sa cítim dobre. Vychádzam na studené nádvorie za kostolom, zvesiť si zo sušiaku svoje veci a rovno vyrážam. Cestou mestom míňam otvorenú pekáreň, a tak si kupujem čerstvé pečivo priamo tam. Pri púti človek vydá veľké množstvo energie, a preto je potrebné ju nejakým spôsobom dopĺňať. Ako najefektívnejšia sa javila čokoláda, pečivo a orechy. Na raňajky som teda cestou zjedol akúsi väčšiu bagetu či menší chlieb. Bol priamo z čerstvý a chrumkavý, a tak mi postačoval úplne samotný.
Väčšina dnešnej trasy vedie dedinami a zastavanými oblasťami. Všade je zámocká dlažba a kamenné cesty. Chodidlám dávajú solídne zabrať. Najdlhšiu trasu už mám za sebou, takže si náladu nenechávam kaziť. Boľavé nohy ku caminu proste patria, to mi potvrdili všetci pútnici po ceste. Na chvíľu sa zasa dostávam k pobrežiu. Pláže sú raz pieskové, raz skalnaté, raz zarastené a ani neviem, ktorý typ sa mi páči najviac.
Dnes to vypadalo na krásny deň a túru. Až do momentu, kedy cesty začali byť až príliš rovné, dlhé a nezáživné. Za tabuľou označujúcou koniec obce Moledo začína cesta s názvom Avenida do Camarido. Táto vedie priamo až do môjho prvého dnešného cieľu – centra mesta Caminha. Slnko bolo vysoko a lúče neúprosne pálili a len táto jedna samotná ulica má vyše 3 kilometre. Asi v polovici som zastal pod jedným z mála stromov, ktorého tieň bol vrhnutý na cestu. Slnko bolo vysoko a tieň skoro nikde. Či som sa pozrel pred seba alebo za seba, cesta nemala ani jeden koniec. Navyše mi dochádzala voda a začal som pociťovať únavu. Musím uznať, že dnes ma to fakt prestalo baviť.
Vrátiť sa nemá zmysel, a tak musím pokračovať. Nakoniec sa to ale podarilo! Prichádzam do mesta Caminha a nachádzam pítko s pitnou vodou. Dopĺňam zásoby, umyjem si tvár, chvíľku posedím a môžem pokračovať. Je to už len kúsok. Prichádzam na samotný okraj Portugalska. Španielsko a Portugalsko na tomto mieste oddeľuje rieka Minho (či španielsky Miño, čo je skoro ako moje domácke meno). Musím počkať na trajekt. Najbližší ide za necelú hodinu, a tak kupujem lístok. Cena je nízka, asi 2 eurá, a na skrátenie času si idem sadnúť do blízkej kaviarne. Som tu sám a dávam si zaslúžené veľké pivo. To paradoxne za cenu dvakrát vyššiu ako je cena za trajekt.
Pá pá Portugalsko. Som v Španielsku!
Cesta trajektom trvá asi 20 minút a je to príjemná zmena a relax. Sledujem vlny a vzďalujúci sa breh Portugalska, rovnako ako blížiaci sa breh Španielska. Vystupujeme. Zrazu sa ma zmocní akýsi dobrý pocit, pocit byť bližšie domov. Neviem, či je to tým, že som už v Španielsku bol dvakrát, ale mám taký pocit, že sem zapadám viac. Ubytovanie v Albergue v meste A Guarda by malo byť prístupné do siedmej večer. Sú štyri hodiny po poludní, a tak mám ešte kopec času. Za pár minút si ale uvedomím, že v Španielsku je vlastne o hodinu viac, takže nie sú štyri, ale päť hodín. Chvíľková panika našťastie pominie a vyrážam na cestu zrýchleným krokom. Väčšina cesty vedie lesom a kopcami, ale za hodinu už som v mestečku a čakám na ubytovanie.
Počas čakania dorazili i dve pútničky z Nemecka, ktoré som včera stretol, a tak sa dáme do reči. O chvíľu prišiel veľmi sympatický pán, ktorý má albergue na starosť. Po uvítaní nasledovala dôležitá otázka, a to, či niekto z nás hovorí španielsky. Naša zostava dala dokopy slovenčinu, angličtinu, nemčinu a francúžtinu. Pán z ubytovni pohotovo odpovedá: „no english, no portugese, no french, no problem“. A tak sa zasmejeme a rukami nohami sa dohovoríme. Ubytovanie je veľmi pekné a čisté. Pripomína mi niečo ako zrekonštruovanú základnú školu, kde v triedach sú namiesto lavíc a tabule poschodové postele. Po ubytovaní som sa vybral na prechádzku mestom, A Guarda je krásna. S pečivom a šalátom zo supermarketu som sa posadil k pobrežiu a sledoval západ slnka celé dve hodiny. Dokonca som si ho načrtol do notesu, a ja nekreslím.
Po zotmení sa ochladilo a ja som sa rozhodol si vedľa albergue sadnúť do baru a dať si ešte jedno pivo. V niektorých oblastiach Španielska stále funguje zvyklosť, že k nápoju na bare dostanete tapas – akýsi drobný pokrm. Väčšinou sa jedná o misku orieškov, olív alebo chipsov. Tu konkrétne to bola domáca tortilla. Španielska tortilla je niečo ako vyššia, hrubšia vaječná omeleta, ktorá často obsahuje zemiaky a prípadne inú zeleninu, napríklad hrášok. Najlepšie na tapas je to, že sú už započítané v cene, a teda za pivo a výbornú obrovskú tortillu a chlieb je na účte úžasných 2.50 eur. Zaplatím a poberiem sa spať. Ráno chcem vyraziť veľmi skoro.
