Dnes ráno vstávam medzi prvými. Je hrozne zvláštne, že slnko vychádza až okolo ôsmej hodiny. Za tmy a chladného rána pozbieram suché oblečenie, zbalím batoh a vyrážam. Po chvíli opúšťam mesto A Guarda a dostávam sa z klasickej cesty na turistickú cestičku. Miestami premýšľam či vôbec idem správne. Teoreticky sa stačí držať pobrežia, no je tma, a tak pri zakopávaní o kamene mám problém sledovať a hľadať žlté šípky.
Niekoľko ďalších kilometrov stále stúpam a klesám. Cesta nepravidelne odbáča od pobrežia, vedie cez les, na hlavnú popri autá a zasa naspäť do lesa, či na skalnatý terén. Stretol som tu dnes dvojicu pútnikov, ktorí šli oproti. Vraj si prešli púť do Santiaga minulý rok a teraz si to pre oživenie dávajú v opačnom smere. Zo začiatku som to nechápal, no samo o sebe mi to nakoniec prišlo ako zaujímavý nápad.
Po pravej strane mám neustále kopce a hory, ktoré blokujú slnko. Prvé slnečné lúče si užívam až po niekoľkých hodinách cesty v tme, hmle, tieni a chladnom ovzduší. Sledujem ľudí v dedinách. Záhrady a domy majú doslova niekoľko metrov od oceánu. Schádzam z cesty. Znova. Premýšľam nad tým, ako ľudia, ktorý tu žijú od malička, považujú oceán za plotom za samozrejmosť. Pritom ja tu dokážem stáť na kameňoch a s otvorenými ústami sledovať každú jednu vlnu narážať o skaly aj hodinu. Je to asi prirodzené. Berieme za samozrejmosť niečo, čo máme. Napĺňa ma akýsi zvláštny pocit toho, že som si nikdy nevážil veľké množstvo vecí vo svojom živote.
Cesta sa stáva cieľom
Dnešná dlhšia vzdialenosť sa podpisuje na fyzičke. Nohy už znova bolia a chodidlá neznesiteľne pália. To mi znova vracia skvelú príležitosť premýšľať. Na chvíľu sa dostaví smútok a sila myšlienok zaženie bolesť nôh. Dnes mám z toho pocit oproti druhému dňu lepší. Uvedomil som si veci, ktoré mi predtým nikdy nenapadli. Premýšľal nad tým, čo chcem a čo nechcem. Premýšľal som nad vzťahmi, nad prácou, nad rodinou, nad voľným časom, nad kamarátmi, nad sebou, nad minulosťou a nad budúcnosťou. Síce som nedospel k priamym odpovediam, ale mal som čas premýšľať nad rôznymi možnosťami, ktoré v živote človek má. Uvedomil som si to, čo som potreboval. Som zmierený i s tým, že občas je lepšie emócie na chvíľu vypustiť. Preto som vlastne tu. Človeku sa potom uľaví. Utriem slzu, vráti sa mi úsmev a pokračujem v ceste.
Prišiel som do mesta Baiona. Energiu doplnil balíčkom arašídov a rozhodol sa pokračovať ešte ďalej. Posledné 4 kilometre ale boli naozaj náročné. Nakoniec k večeru prichádzam do ubytovne v mestečku Ramallosa. Konkrétne do Pazo Pias. Jedná sa o akúsi kombináciu ubytovania medzi hotelom a albergue. Na recepcii mi vysvetlia, že majú k dispozícii samostatnú izbu snáď za 15 euro. Je to drahšia cena než je môj rozpočet, ale ďalej už určite dnes nepôjdem. Nakoniec neľutujem. Mám vlastnú izbu. Je hrozne skromná, je v nej posteľ a malý stolík. Ale mám ju sám pre seba! Záchody a sprchy sú spoločné na chodbe, dokonca majú vane. Nie sprchy, ale malinkaté vane! Teraz tu skoro nikto nie je, a tak hneď napúšťam vodu! Opriem hlavu, zatvorím oči a premýšľam nad tým, ako málo stačí k tomu, aby bol človek na chvíľu šťastný. Stará, malá, ošúpaná vaňa s teplou vodou!
Večer sa idem ešte prejsť do mestečka. Celá cesta od hotelu je dolu kopcom. Ulovím potraviny na večeru a na zajtra. Naspäť do kopca je to omnoho náročnejšie. Jemná svalovica a k tomu vyšliapané chodidlá. Pred spaním ešte dopĺňam zápisky do notesu. Zapisujem si tam i niektoré z myšlienok, na ktoré som dnes prišiel. Myslím, že som si dnes konečne uvedomil to, kvôli čomu som sem prišiel. Dosiahol som akýsi vnútorný kľud. Nakoniec ešte zapíšem stránku aj pre Aďu. Poďakovanie za to, že mi o svätojakubskej púti prvýkrát pred pár rokmi povedala. Zatváram notes a idem spať.
