Deň 9. Padrón – Santiago de Compostela

Posledný úsek! Pred pár dňami sa mi to všetko zdalo skoro nemožné, neskutočné a náročné. Dnes ráno mi to ale príde, že by som chcel ešte raz toľko. Na druhej strane, už sa teším domov. V niektorých prípadoch hrám rád na istotu, preto vyrážam veľmi skoro ráno. Chcem sa dnes stihnúť ubytovať a vyzdvihnúť si certifikát. Zajtra už čas nebude. Je ešte tma a hľadanie šípok je miestami náročné. Prvú hodinu si svietim mobilom. Prší. Cesta je mokrá a dlaždičky sa lesknú.

Dnes je to prvý a jediný deň, kedy nesvieti slniečko, ale fakt prší. Niekomu by to mohlo vadiť, ale ja som vlastne rád. Za prvé sa v chladnejšom ovzduší šliape lepšie a za druhé, konečne som využil dlhšie a teplejšie oblečenie a pršiplášť. Do dnes som to celý čas iba prenášal v batohu. Začína svitať a pohľady na krajinu sú znova svojím spôsobom zaujímavé a krásne.

Asi v polovici dnešnej cesty narážam na stĺpik s označením cesty. Je na ňom symbol camina – žltá mušľa, niekoľko kamienkov poskladaných na sebe, a to najzaujímavejšie – odhodené turistické topánky. V hlave si predstavujem vtipnú situáciu, ako si poviem, že už som skoro v cieli a odhodím svoje tenisky tiež. Bohužiaľ žiadne iné nemám.

Cieľ je na dohľad

Je to tu. Príchod do mesta Santiago de Compostela. Ku katedrále sú to snáď ešte 2 kilometre, ale eufória sa dostavila už pri prekročení značky mesta. Už vlastne nemyslím na nič, iba sa usmievam a pozerám sa na okoloidúcich ľudí. Často zahliadnem pútnika či skupinku pútnikov. Už je to len kúsok, vidím katedrálu, dokonca prestalo pršať. Som tu! Som v cieli!

Spravím jedno selfie a idem sa ubytovať. Odlietam až zajtra ráno. Po ubytovaní sa vraciam do centra a idem si vystáť rad na certifikát. Už zasa prší, takže všetci čakajú vo vnútri. Rad ku kancelárii, kde certifikáty vydávajú sa krúti za 3 rohy. Po dvoch hodinách posúvania sa centimetrovými krokmi som konečne na rade. Pozdravím, ukážem kredenciál, udám dôvod svojej cesty (v podstate sa rozlišuje iba dôvod náboženský a iný) a štát, z ktorého pochádzam. Kvôli štatistikám. Slečna za stolom vypíše do certifikátu moje meno, poprajeme si krásny deň a už si to mierim naspäť na ubytovanie. Oddych, nabiť baterky a večer ešte prechádzka mestom.

V Santiagu de Compostela som nakoniec prespal, no hostel, ktorý som vybral bol hrozný. Našťastie to bola posledná noc. Ráno vyrážam hľadať poštu, poslať pohľadnice a napísanú dvojstránku ako dopis. Narazil som však na problém. Na najväčšej pošte v Santiagu de Compostela nemajú žiadne obálky. Kúpil som aspoň známky a improvizujem. Z vytlačenej letenky sa mi podarilo poskladať akúsi provizórnu obálku. Okraje som zalepil zvyškami lepiaceho papieru zo známok. Vypísal adresu a hodil spolu s pohľadnicami do schránky. Možno to prežije (a dopis nakoniec na moje počudovanie skutočne dorazil). Stratil som na pošte kopec času, a preto teraz utekám na autobus na letisko. Bude to len tak tak. Nástup a letíme. Lietadlo je plné pilgrimov – pútnikov, všetci zdieľajú zážitky z ciest a sledujú fotky a videá. Ja plný nových skúseností s úsmevom spomínam na všetky tie dni a zážitky. Pristávame, som doma. Tak, kedy znova?