Bromsterdam – druhý večer s bráchom v Amsterdame

Kdekoľvek cestujem, beriem so sebou obuv na behanie. Druhý deň ráno v Amsterdame, kým Maťo ešte spal, som teda šiel vybehať opicu po predchádzajúcom dni do parku Vondelpark, ktorý sme mali kúsok od hotelu. Park je pekný, dopoludnia sme ho prešli celý a vyšli sme až na námestí Museumplein u národného múzea Rijksmuseum.

Na námestí je celkovo viacero múzeí, ktoré stoja za návštevu. Zrovna v tomto čase sa konal Women March, pochod s hlavným heslom „my body, my rights“, takže doprava bola na chvíľu komplikovaná.

Celé odpoludnie sme sa motali uličkami, zašli na jedlo, a nakoniec sa rozhodli navštíviť Ripleyeho Believe It or Not múzeum. Niekoľko poschodí, Bugatti vyrezané z dreva, transformer reálnej veľkosti a kopec ďalších výstav a aktivít nás tu bavili asi na dve hodiny. V medzičase sa mestom prehnala veterná smršť. Všade popadané bicykle a dokonca i stromy. Z múzea sme sa vybrali na hotel. Je potrebné na chvíľu si oddýchnuť.

Dnes večer mierime do štvrti Leidseplein, centra nočného života, barov a klubov. Námestie svieti všetkými možnými neónovými farbami, z každého smeru hrá iná hudba, vo vzduchu je cítiť marihuanu a všade je množstvo mladých ľudí.

Na začiatok volíme „istotu“ vo forme europiva v bare Heineken Hoek. Keď už sme v Holandsku, tak sa patrí si tam jedného „heinekena“ dať. Za dve pinty platíme 11 EUR. V hlave som si to rýchlo zrovnal s predchádzajúcim večerom a nadšene prehlásim: „5,50 za pivo? To je aká dobrá cena!“. Maťo na mňa chvíľu nechápavo pozerá, a následne sa začnem smiať na tom nezmysle. Barmanka tu bola milá, až flirtujúca. Nakoniec sme neodolali ponuke celej „vázy“ piva, ktorá vyšla cenovo ešte lepšie.

O polnoci sme sa rozhodli presunúť ďalej. Dnes to bude tour de bar. Nemali sme nič vyhliadnuté a tak sme vždy šli za nosom. Ďalším barom na ktorý sme natrafili bol Bar Feijoa. Príjemná atmosféra, ľudia sa tu bavili, dokonca vo voľnom mieste medzi stolmi i tancovali. Na výber mali niekoľko pív a koktejly. Dal som si tu ponúkanú ipu (Indian Pale Ale) a potom Guinnessa.

Prezeráme fotky z múzea a smejeme sa. Vyrážame ďalej smerom k centru a už známemu Red Light Districtu. Prešli sme veľkú časť centra a viacero uličiek. Počas večera sme šli cez časti, ktoré boli úplne kľudné a tiché, a naopak cez časti, kde sa cez množstvo ľudí zabávajúcich sa na uliciach nebolo možné predrať.

Na záver noci, keď už sme to balili, sme narazili na Czech and Slovak bar. Náhoda? Tam musíme ísť aspoň na jedno! Už pred barom nás vítala dvojica Slovákov ponúkajúcich trávu. Vo vnútri sme sa dali do reči s chalanom z Českých Budějovíc, ktorý tu pracuje. Bola to celkom príjemná zmena, počuť slovenčinu a češtinu a dať si Plzeň (aj keď fľaškovú za 6 EUR). Bar samotný ale bohužiaľ vo svojej podstate ničím slovenským, českým ani výnimočným nebol. Možno je to tým, že majiteľ je Srb.

Spoje a nočný autobus na hotel ani nehľadáme. Volám uber a za pol hodinu sme „doma“. Ráno je náročné, navyše prší. Do poludnia sme navštívili menší obchodný dom a nakúpili suveníry. Druhé kolo suvenírov až na letisku. Lietadlo mešká hodinu. Vo Viedni nestíhame plánovaný autobus do Bratislavy a nakoniec cestujeme až, polnočným vlakom.

Po víkende sme obaja zničený a unavený, vo vlaku otvárame slané Pringles s octovou príchuťou, čo sa ukázalo ako pekne blbý nápad vzhľadom k tomu, že nás čaká hodina a pol cesty a nemáme už žiadnu vodu. O druhej ráno sme doma. Zájdeme ešte na jedno u nás na sídlisku a spomíname na zážitky z víkendu. Bolo to fajn, ale dve noci stačili a sme radi, že už sme doma 🙂